Salamandrík Hugo

Náš maskot Salamandrík Hugo je kamarát na prvý pohľad. Vaše ratolesti poteší vo vybraných termínoch svojou prítomnosťou aj originálnymi kúskami. Hugo pozná zaujímavé banské rozprávky, ale okrem toho je expert aj na detské hry a dobre vie, že ten, kto poslúcha, si zaslúži malé prekvapenie. Na deň strávený s Hugom deti len tak ľahko nezabudnú.

Salamandrík Hugo sedel na pníku pri lesnej tôni a rátal svoje zlatožlté škvrny. Už bol pri dvatsaťjeden, ale v tom ho ktosi vyrušil. Oproti nemu stáli chlapec a dievčatko.

Ako sa divila Samkova a Jankina mama, keď ju ešte pred obedom ťahali za sveter, že musia ísť hľadať pleistocén! Ale že to boli milé deti a zjedli aj všetku zeleninu k obedu, zobrala ich štvorsedačkou na kopec, ktorý deťom ukázal Hugo.

Keď sa dobre rozhliadli, Janka si povzdychla: „Ja žiadny pleistocén nevidím. Iba veľa zvlnených hôr. Ako teraz zistíme, prečo sú salamandry škvrnité? Ako nájdeme Hugolína?“

„Ale ja som predsa tu!“ ozval sa milý hlas. „Stojíte mi rovno na nose! V pleistocéne, to sú štvrtohory, bolo všetko velikánske, aj salamandry. Chvostík mám až dolu v hodrušskom tajchu. Ale dobre, že ste prišli. Posledných tristo rokov ma ukrutne svrbí za uchom. Pobehnite troška, nech ma poškrabkáte.“

Samko s Jankou pobehli a Samko urobil aj zopár kotrmelcov. Hugolín sa veselo chichotal, a povedal, že takú dobrú masáž už dávno nezažil.

Vysvetlil deťom, že sa nemôže poškrabkať sám, lebo je príliš veľký. „Všetko by sa triaslo. Musím mať povolenie od ministra zemetrasení.“

Samko a Janka sa na seba zadívali. „My takého ministra asi nemáme.“

„Nuž, tak vidíte, musím počkať, kým bude. Zákony sú zákony. Treba ich dodržať. Pred jedenástimi miliónmi rokov v treťohorách si tu jeden horský drak bez povolenia kýchol. Kýchol tak ukrutne, až zobudil štiavnickú sopku. Vychrlila gejzíry lávy plné zlata a drahých kovov. Všetkých nás to pofŕkalo. Ešte teraz sú z toho salamandry škvrnité!“

A tak Samko s Jankou zistili, prečo sú salamandry škvrnité. Aby mal kto Hugolína škrabkať, vznikla na jeho chrbte zjazdovka. Celú zimu sa na ňom deti lyžujú a v lete po ňom behajú krížom – krážom. Hugolín sa teší a s ním aj malý Hugo.

Chcete sledovať Huga na Facebooku? Jasné, že sa to dá, veď on nie je včerajší 🙂

Som kontrolór veľkosti zvierat. Dávam pozor, aby ježkovia neboli väčší ako stodola a slony neboli maličké. Malé slony sú figliari, radi sa schovávajú ľuďom pod autá. Pozrite sa, či pod vaším dákeho nemáte.

Minulý rok som musel bezodkladne zasahovať pri Vozokanoch. Jeden kapor tam narástol tak, že upchal Malý Dunaj. A tak som nestihol ísť do štiavnických vrchov a povedať zvieratám, do akej veľkosti majú rásť.

Preto sa stalo, že jeden salamandrík škvrnitý, menom Hugo, rástol a rástol. Kým som prišiel, koniec chvosta mal v Hodrušskom tajchu a hlavu na Tanáde. Hanbil sa, že sa nechal tak uniesť. „Nič sa nedá robiť, pán Hugo,“ povedal som. „Vlníte sa dolu kopcom jeden a pol kilometra a už ste zapadnutý snehom. Musíme vás nejako využiť.“ Ibaže som nevedel ako.

Pol dňa som presedel v tieni Hugovho ohromného ucha, a nič mi nezišlo na um. Ale potom šiel okolo jeden bežkár. Bol unavený po výlete a spýtal sa, či by sa mohol spustiť do doliny po Hugovom chrbte.

Stále som si nebol istý, ale Hugo sa nesmierne potešil. „Mohli by ste ma prosím poškrabkať sedemdesiat metrov pred chvostom? Ukrutne ma tam svrbí. „Bežkár sa zasmial a povedal, že môže. Aké bolo moje prekvapenie, keď na druhý deň priviedol aj svoju rodinu!“

„Vyzerá to tak, pán Hugo, že z vás bude zjazdovka,“ povedal som spokojne a salamandrík súhlasil. Riadne som to zapísal do Výkazu úkazov a rozbalil som si desiatu. Kým som dojedol, prišiel mi telegram, že jedna trojmetrová veverička pri Strečne obhrýza vrcholy okolitých kopcov. Musel som všetko nechať a ísť, ale Hugo je stále na svojom mieste.

Odvtedy pri Hugovi vyrástlo lyžiarske stredisko. Volá sa podľa neho Salamandra. Zblízka aj zďaleka sa tam chodia lyžovať deti aj ich rodičia. Lyžami a sánkami škrabkajú každý deň Huga po chrbte. Bežte ho poškrabkať aj vy! Má to veľmi rád.